Tento článok by som chcel začať jednou vetou. Každý z nás má svoj malý svet. Niekto je zdravý a niekto naopak je chorý, každý má svoj vlastný svet ktorý vníma po svojom. Každý zápasí s určitou prekážkou v živote, ktorú chce zvládnuť a pri ktorej chce dokázať že dokáže nad ňou plnohodnotne vyhrať. Neraz je ten boj zložitý a ťažký ale aj tak treba s tým bojovať.
Ako vnímam svet s pohľadu autistu? Je to téma o ktorej sa mi ťažko píše a ešte ťažšie hovorí. Musím to napísať, lebo neraz chytám kŕč v bruchu. Celosvetovo autizmus je stále miestami dosť neprebádaný a málo sa o ňom hovorí. Málokedy sa ľudom podarí skutočne integrovať do spoločnosti a sú omnoho ťažšie prípady než ja, takže sa to proste nedá porovnávať.
Autisti majú svoj vlastný svet. Svet ktorý je pre ľudí doslova záhadou a neznámou. Ja vnímam svet inými očami než väčšina mladých ľudí. Niekedy som považovaný za zvláštneho mladíka a neraz sa zamýšľam nad životom a dosť hĺbavým pohľadom. Samotní autisti sú považovaný za tých čo nevedia prejaviť emócie a neraz sa objaví nejaká jedna vec ktorá toto pravidlo, vôbec nepotvrdzuje. Aspoň u mňa sa tie emócie skutočne prejavujú čo značí že som naozaj empatický. Ja sa svet snažím vnímať len tými optimistickými farbami a povedať si že nie všetko na svete je len zlé.
Nebolo to pre mňa ľahké zistiť že som iný a že som niečím zvláštny. Neraz môj život nebol ružovou záhradou a je posiaty prekážkami. Ale aj napriek tomu som si povedal, že musím ísť ďalej a že aj autisti dokážu spraviť veľké veci. Snažím sa mať úsmev na tvári, aj keď neraz sa stále musím vyrovnávať s tým že som iný. Že pozerám na svet inými očami, nedávam si ružové okuliare. Snažím sa neuzatvárať do seba, lebo za dverami číha život a ten život treba skutočne žiť.
Sám viem aké bolo chodiť do špeciálnej školy a tiež to tam bolo zmiešané. Trvalo príliš dlho kým som sa skutočne začlenil do spoločnosti. Ale považujem priam za zázrak že sa to naozaj podarilo. Mám fotografickú pamäť, perfektne viem slovenčinu a matiku, som vnímavý, priateľský, empatický a viem ľudom naozaj pomôcť. Naučil som sa žiť s autizmom a tešiť sa s každého dňa. Vnímam to tak že mám poslanie pre ktoré naozaj žijem. Že žijem pre rodinu a svojich priateľov. Že sa každému okolo seba snažím robiť len radosť.
Teším sa s toho keď niečo podarí mne alebo ľudom ktorých mám rád. Nerobím predsudky a nesúdim ľudí, lebo každý z nás je jedinečný a má na tomto svete nejaký cieľ čo musí splniť. Niekedy sa zamýšľam nad tým že čo by bolo, keby že sa dal autizmus skutočne vyliečiť, že aký by som potom bol v skutočnosti. Svet a ľudí okolo seba vnímam reálne, aj keď viem že niektorí ľudia to v živote majú omnoho ťažšie než ja. Verím v jedno, že človek keď chce dokáže veľké veci.
Integrácia autistov do plnohodnotného života je veľmi ťažká. Je za ňou veľa úsilia či zo strany dieťaťa alebo zo strany rodiča ako to dieťa vychová. U niekoho to ide rýchlo a u niekoho pomalšie. S môjho hľadiska to išlo krok za krokom, neustále som sa učil niečo nové. A je ešte stále veľa vecí čo sa ešte naozaj musím v živote naučiť. Som taký ako každý jeden človek. Ľudom neraz chcem vyčariť úsmev na tvári a ukázať že aj s autizmom sa dá naozaj žiť.
Ja s tým v podstate žijem celý život, ale nejako som sa s tým naučil žiť. Zo všetkým v živote sa učím bojovať a povedať si, že sa nesmiem vzdávať. Že aj keď som iný, tak sa teším zo života a snažím sa robiť pokroky a na sebe veci len zlepšovať. Človek neustále musí na sebe pracovať a robiť pokroky bez ohľadu na to či je zdravý alebo autista. Musí na tom začať pracovať na úplne samom začiatku a nič nezanedbať.
Som spomínal že sa o autizme moc nehovorí, teda mnoho ľudí sa s tým názvom moc ani nestretáva, len tí čo s tými deťmi majú prax a vedia aké naozaj sú. O autizme by sa nemal báť človek hovoriť aj napriek tomu že je to silná téma. Neraz sa opatrne k tomu vyjadrujem lebo neviem akú dostanem reakciu od ľudí. Od ľudí skôr dostávam reakcie že ma obdivujú ako to všetko zvládam.
Som vďačný že aj napriek všetkému som dokázal o tom hovoriť. Ľudia by sa nemali báť hovoriť o autizme a nemali by ho vnímať ako hrozbu. Ja sám o sebe som vysokofunkčným autistom teda Asperger ale všetky veci čo sú uvedené na iných stránkach mi prídu ako totálny nezmysel a nie ku všetkým bodom čo tam sú popísané je väčšina aj pravda, aspoň v mojom prípade nie.
Človek by mal každý deň búrať hranice a bariéry. Mal by dokázať že keď chce tak každý sen sa dá dosiahnuť aj keď to zo začiatku možno vyzerá že je ten sen nedosiahnuteľný. Nikdy sa človek nesmie vzdávať, lebo keď sa vzdá tak si to ľudia všimnú a začnú ho posudzovať. Podľa mňa človek bez ohľadu na to aký je tak dokáže veľké veci, len musí začať od seba a vybudovať si v sebe zdravú sebadôveru. Pre mňa to že žijem, považujem za moje skutočné víťazstvo.
