Často sa niekedy zamýšľam nad tým že či vôbec má zmysel na tomto svete existovať. Medzi ľuďmi ktorí sú zdravší a ktorí sa neboja života ako takého. Vždy vstanem a premýšľam že či ten život čo žijem je skutočne radosťou alebo sa ľudia pri mne skôr trápia. Viem že človek nedokáže svoje pocity povedať, lebo sa často bojí nepochopenia a odsúdenia zo strany druhých. Ja sa stretávam s tým že ten môj život je neustálym bojom a miestami spájaný s obavami o svoju budúcnosť. Nikdy som nejako nad tým nelamentoval, lebo všetky svoje pocity dusím v sebe. Viem že vďaka svojim pocitom mám veľa známych ľudí, ale málo skutočných priateľov. Viem že niektoré veci vďaka autizmu proste nebudem môcť spraviť, lebo mi to vlastné podvedomie nedovolí. Nie som tým dokonalým človekom a uvedomujem si že mám chyby s ktorými musím žiť po celý život. Sú momenty kedy viem potešiť a sú momenty kedy si myslím že viem sklamať. Ale viem jedno že nikdy som nerobil veci zo zlým úmyslom a vždy mi je prednejší pokoj v duši.
Nenarodil som sa preto aby som sa s niekým hádal alebo o niečo bojoval. Ja necítim hnev, ale viem vycítiť ak niečo nie je naozaj v poriadku. Vždy viem kedy sa mám usmievať a kedy mám skutočne zvážnieť. Čím som starší, tým viac si uvedomujem ako mi nie je všetko jedno. Pamätám si keď som bol menší, tak som nebral ten život až tak vážne a pravdepodobne som si vtedy neuvedomoval všetky okolnosti. Stále obdivujem mojich rodičov ako to všetko dokážu zvládnuť so mnou, keď ja v danom momente o sebe pochybujem. Niekedy sa bojím budúcnosti a toho že príde raz deň keď budem na všetko úplne sám a nebude mi môcť nikto pomôcť. To že teraz niečo ešte funguje, tak neznamená že to tak bude navždy lebo život vždy dokáže prekvapiť.
Byť iným znamená učiť sa pochopiť seba samého a nájsť v sebe dačo dobré. Vždy sa v autizme učím nájsť niečo o čom môžem byť presvedčený že je správne. Môžu tam byť niektoré devízy, ale aj napriek tomu sa snažím žiť ako obyčajný človek čo má rád svoju rodinu a ľudí čo za to stoja. Vždy sa snažím dať každému svoju lásku bez rozdielu a najlepšie ako sa mi len dá. Nerobím rozdiely že kto aký je a beriem ľudí takých akí reálne sú. Ak niečo pokazím tak ma to úprimne mrzí, lebo viem že to nebolo úmyselné. Ja sa snažím vždy urobiť ľudí okolo seba, ale už je ťažšie urobiť šťastným seba. Keď vidím ako sú niektorí ľudia šťastní, tak si uvedomujem že mne sa to nemôže stať. Po každom aspekte života sa dokážem potešiť, ale po tej citovej stránke sa to pravdepodobne nikdy nezlepší. Nie je to subjektívny výlev pocitov, ale je za tým veľké množstvo skúsenosti.
Raz sa ma jeden človek opýtal že či dokážem vycítiť ľudí okolo seba a ja som vtedy povedal že áno. Aj toto je súčasťou autizmu vycítiť určitých ľudí a povedať si že kto to myslí úprimne. Stáva sa mi že ľudí neodhadnem a potom tie kamarátstva nie sú vždy také aké by mali byť. Snažím sa dávať si pozor, ale nie vždy odhadnem že kto pri mne reálne stojí a kto nie. Myslím si, že s týmto musí bojovať každý jeden človek čo si určitú situáciu zažil. Každý autizmus je iný a prináša odlišné ľudské príbehy ktorí si ním skutočne prechádzajú. Každý človek je iný a je absolútne jedno či je autista alebo neautista. Každý si prežíva tie svoje odlišné situácie, niekto svoj handicap berie s nadhľadom a zasmeje sa nad tým a niekto to berie ako nejakú prekážku. Viem že aké je to u mňa a vždy keď niekomu píšem o svojom autizme, tak vždy sa pýtam že či ma bude mať niekto vďaka nemu mať rád. Ale napriek tomu som dostal vždy tie priaznivé odpovede že áno a že to nebude problém.
Ja mám vysokofunkčný autizmus a dosť ma to vnútorne ovplyvňuje. V každom aspekte života si uvedomujem že niektoré veci dokážem zvládnuť viac a niektoré menej. Ale nikdy som nepovedal že to nejde a nikdy som nepovedal že dané veci robiť nechcem. Nikdy som sa nevyhováral na svoju diagnózu a ani to nebudem robiť. Napriek všetkému že to nie je ľahké, tak sa snažím žiť tak ako žije každý zdravý človek. Byť iný znamená že človek môže mať aj rôzne sociálne fóbie napríklad také že si nikdy nekúpi lístok do vlaku, bojí sa zaplatiť nákup v obchode a podobne. Ale napriek všetkému sa ten život s autizmom dá nejakým spôsobom zvládnuť, len si to vyžaduje svoj čas. Viem že moji rodičia robia absolútne maximum aby som sa mal dobre a za to im s celého srdca ďakujem.
Niekedy vnímam svoj autizmus ako niečo vďaka čomu treba bojovať, ale aj ako devízu. Viem že na ničom mi v živote nezáleží viac, ako na tom že chcem šíriť radosť a lásku. Chcem vždy dávať ľudom nádej a dať im pozitívny príklad že napriek inakosti sa dá všetko zvládnuť. Ukázať že všetko sa dá zvládnuť pokiaľ má človek vieru v seba a verí že nič nie je stratené. Ja som vždy vnútorne veril že v živote sa môžu diať zázraky. Len je dôležité aby sa človek naučil po každom páde sa zdvihnúť zo zeme. Pre mňa je vždy motiváciou si prežiť určité dni a povedať si že všetko zlé je na niečo dobré. Že keď sa niečo stane, tak sa to vždy dá spraviť lepšie. Všetko v živote sa dá zlepšiť, len proste nemôžeme klesať na duchu a nájsť na všetkom niečo dobré. Len je dôležité nájsť v sebe istú dávku porozumenia a pocopenia druhých.
Verím že sa nájde niekto kto si určité myšlienky prečíta s porozumením. Každému chcem ukázať že všetko čo robím, tak nikdy nerobím zo zlým úmyslom. Rád dávam ľudom svoju lásku a záleží mi na tom, aby človek sám o sebe mal nejakú hodnotu. Aby si každý človek uvedomil že je vo svojej vnútornej podstate výnimočný. A je absolútne jedno že či má človek nejaké postihnutie alebo nie. Všetci sme na jednej lodi a je iba na nás ako dokážeme tento život skutočne prežiť. Naša inakosť ukáže že či ju dokážeme využiť na sto percent alebo budeme tápať v tme. Len je na nás či dokážeme využiť šance ktoré nám život dokáže dávať. A najme je dôležité si plniť sny ktoré máme, lebo každý z nás sníva o niečom čo chce zažiť. Len je dôležité sa nevzdávať a bojovať za svoje sny kým žijeme, lebo potom môže byť úplne neskoro. Ale pokiaľ žijeme, tak sa tešme že máme jeden druhého a nerobme si zle.
